(Samuel Palider – tréner kategórie U12)
Samko, Tvoj otec Milan patril dlhú dobu medzi trénersky inventár vo Fomate. Keďže si pomerne mladý, bol pre Teba trénerskym vzorom, ktorý ťa priviedol okrem kariéry hráča aj k tomuto remeslu?
Môj ocino je mi vzorom vo viacerých oblastiach. Treba však povedať, že istý čas ma od trénerského remesla držal bokom práve kvôli mojej hráčskej kariére. Chcel, aby som sa naplno venoval hraniu, kým som ešte mladý a na trénovanie budem mať času dosť. No dlho som odolávať nevydržal.
Čo sa Ti na trénovaní najviac páči?
Vybrať jednu vec je naozaj náročné. Preto spomeniem dve, kvôli ktorým mi futbal vedľa ihriska vonia najviac. Prvou je detské nadšenie a radosť, ktorú deti majú a ktorú som mal v ich veku aj ja. Druhou je moment, keď sa niečo z tréningu prenesie do zápasu. Vtedy mám úprimne veľmi dobrý pocit.
Licenciu vlastníš len 2 roky, prvý rok si pôsobil s trénerom Lukáčom v roli asistenta, v tejto sezóne si už nafasoval vlastný ročník. Aké to pre teba bolo?
Áno, práve telefonát od trénera Lukáča bol tým impulzom, ktorý ma priviedol k trénovaniu, za čo som mu veľmi vďačný. Po prvej sezóne som dostal ponuku prevziať ročník ako hlavný tréner, čo mi spočiatku prišlo neuveriteľné. Tréner s tak málo skúsenosťami a už má byť zodpovedný za celý ročník? V hlave mi vírilo množstvo myšlienok. Rozum vravel, že ešte nie som pripravený, no srdce bilo o to odhodlanejšie. S odstupom času hodnotím toto rozhodnutie ako jedno z najlepších v mojej futbalovej kariére. Veľká vďaka patrí aj môjmu kolegovi Jožkovi, ktorý so mnou zdieľal všetky chvíle, tie náročné aj tie krásne.
Pred sezónou prišlo do mužstva viacero nových hráčov. Ako sa Ti celkovo s týmto ročníkom pracovalo?
Káder bol doplnený o viacerých hráčov, ktorí prišli s chuťou zlepšovať sa. Za tie dva roky môžem povedať, že mi je bližšie pracovať s hráčom, ktorý síce nemusí mať výrazný talent, ale má odhodlanie a ochotu na sebe pracovať. Noví chalani prišli s potenciálom a správnym prístupom, vďaka čomu sa v krátkom čase stali konkurencieschopnými a posúvali nielen seba, ale aj celý tím, ktorý bol už predtým veľmi dobre vyskladaný.
Na záver sezóny prišla čerešnička v podobe ligového titulu. Čakal si to?
Nečakal. A úprimne, pokiaľ budem pri mládežníckom futbale, titul nikdy očakávať nebudem. Nie je pre mňa smerodajným ukazovateľom toho, či sa mužstvo posúva dopredu. Keby som sa za titulom hnal, viac by som chalanom uškodil než pomohol. Princípom bolo, aby všetci hráči hrali približne rovnako a vždy rovnakým herným štýlom, ktorý mal byť atraktívny aj pre diváka. Dúfam, že keď sa raz za sezónou obzriem, budem si môcť povedať, že sa nám oba princípy podarilo naplniť. Titul je čerešnička na torte pre všetkých, ktorým tieto deti prešli popod ruky, či už u nás vo Fomate alebo v okolitých kluboch.
Okrem trénovania stále aktívne pôsobíš aj ako hráč, študuješ, máš priateľku. Ako sa Ti to darí všetko skĺbiť?
Vzdať sa futbalu ako hráč nie je po toľkých rokoch jednoduché a Bystrička je miesto, kde ma futbal stále baví. Štúdium na Katolíckej univerzite ma veľmi chytilo a zvládam ho aj vďaka prístupu mojich profesorov, ktorí rešpektujú, že rozvoj detí nemusí prebiehať len v školskom, ale aj športovom prostredí. A do tohto celého zapadá aj moja priateľka, ktorá mi môj futbal asi niekedy závidí (smiech), no napriek všetkému ma vždy podporuje, lebo vidí, že ma to napĺňa.
Aké sú Tvoje trénerské či hráčske ciele do budúcnosti?
Cieľom je zdokonaľovať svoje trénerské zručnosti, či už samovzdelávaním alebo postupným získavaním vyšších licencií. A na základe vlastného rastu sa snažiť rozvíjať deti v mojom okolí. Hráčsky cieľ je jednoduchý. Robiť radosť ľuďom, ktorí sa chodia na futbal pozerať. Lebo radosť by mala byť základom futbalu na všetkých úrovniach.
